| Author |
 Topic  |
|
|
m.s.
Aktivní uživatel
234 Posts |
 Posted - 18/07/2007 : 10:25:36
|
Vážení priatelia.
Prečítal som si Vaše reakcie na môj posledný článok s názvom „Prečo a ako padlo výtvarné umenie“ a rád by som na tie najpodstatnejšie odpovedal.
V prvom rade mi bolo vytknuté, že sa nemám vyjadrovať k niečomu, čomu nerozumiem. Priznám sa, že nie je mojim zvykom hovoriť o veciach, ktorým nerozumiem a v takom prípade radšej mlčím, avšak problematika výtvarného umenia rozhodne takým prípadom nie je. V tejto oblasti mám totiž isté vzdelanie, táto oblasť je zdrojom mojej obživy a taktiež sa venujem i vlastnej výtvarnej tvorbe. Takže Vaše rýchle súdy boli v tomto smere mimoriadnym zásahom vedľa.
Ale poďme k veci. V texte som sa zmieňoval o cite a rozume a o ich vzájomných vzťahoch v súvislosti s tvorivým procesom v umení, ale i v živote vôbec, v ktorom cit musí stáť v človeku hierarchicky vyššie a rozum nižšie. Takto to totiž zodpovedá Zákonitostiam vo stvorení.
Cez cit a prostredníctvom citu je totiž umelec schopný prijímať inšpiráciu zhora a rozum mu má slúžiť na to, aby to, čo smel prijať citom, mohol hmotne, hmatateľne a viditeľne zrealizovať. Cit má byť teda vodca a prijímateľ a rozum služobník a vykonávateľ. A takýto vzťah medzi citom a rozumom má byť nielen v umení, ale i v každodennom živote, v ktorom majú práve týmto spôsobom cit a rozum vzájomne spolupracovať a dopĺňať sa.
No a popísaný ideálny vzťah citu a rozumu sa musí stať realitou vo všetkých oblastiach spoločenského života, dokonca aj v takých, ako je veda.
Tragédiou ľudskej civilizácie však je, že túto najelementárnejšiu Zákonitosť prekrútila v pravý opak. Na vedúce miesto totiž postavila rozum, ktorý následne potlačil a zamuroval všetky záchvevy citu. Ak by totiž cit zostal v ľuďoch stále prvoradým, dokázal by následne „preduchovniť“ rozum, ktorému by sa otvorili úplne nové dimenzie a možnosti.
Žiaľ, rozum vo vedúcom postavení, na ktoré sa neoprávnene dostal, jednal úplne inak. V podvedomom tušení, že sa nachádza na pozícii, ktorá mu nepatrí a v strachu, aby z nej nebol zosadený, bolo jeho prvoradou úlohou zneškodniť a potrieť jediného možného protivníka a síce, ducha.
Podobne je tomu i v živote: veľkorysý človek sa správa ku všetkým veľkoryso, kým človek, nejakým spôsobom nezrelý, alebo otvorene povedané „obmedzený“, sa podobným spôsobom správa i ku svojmu okoliu.
Takže súčasná situácia je taká, že vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti nám vládne rozum a nie cit, čo nám celkom logicky prináša ten stav „obmedzenosti“, ktorý dnes všade panuje. A v našom konkrétnom prípade i v umení.
V umení, ktoré už nie je schopné čerpať inšpiráciu z Výšin, ale napája sa iba na svet myšlienkových foriem, vytvorených ľuďmi, na základe čoho vzniká umelecká produkcia, úplne vzdialená a cudzia všetkým ľuďom, ktorí si ešte zachovali čo i len štipku citu.
Veď dokonca aj vy sami, konkrétne pán Bažant priznáva, že sa mu nepáčia diela moderných umelcov a ja si dovolím tvrdiť, že chyba nie je v ňom, ako si myslí, ale v rozumom znehodnotenej tvorbe súčasných umelcov.
Takže zhrniem tento bod: Neodmietam rozum, ako taký. Je potrebný aj pri výtvarnej tvorbe, avšak musí stáť na správnom mieste, čiže pod vedením citu. Iba takýmto spôsobom vznikali a môžu vznikať hodnotné umelecké diela. Ak nám však rozum začne vládnuť a utláčať cit je to nešťastie nie len pre umenie, ale i pre náš každodenný život.
Uvedomujem si však, že taktiež tieto slová je možné pochopiť iba prostredníctvom citu, samozrejme za spoluúčasti rozumu. Ak sa ale to, o čom som hovoril, budete usilovať chápať iba čisto rozumom, nemôžeme si nikdy porozumieť.
Mimochodom ja sám som istého času tvoril i abstraktné obrazy, avšak na základe poznania vyššie spomínaných skutočností som od toho upustil, pretože je to slepá ulička bez budúcnosti.
Ďalej by som sa dotkol stále mi vytýkaného moralizovania. Píšete: „Veď koľko citu dokáže prebudiť v mužovi pohľad na nahé ženské telo“. Pozor však, to čo nazývate citom, je v skutočnosti iba pocit. Pocit, ktorý býva vždy viazaný iba na pozemské telo. Ide tu teda o veľký omyl v rozlišovaní základných pojmov, alebo za zámenu citu s pocitom.
Skutočný, autentický a čistý citový podnet je totiž prejavom ducha, kým pocitový vnem, ako už bolo povedané, pochádza z väzby na fyziologické funkcie nášho tela. Dokonca i v samotnom pomenovaní máme vyjadrené, čo má stáť v človeku vyššie: má to byť cit a až „po“ ňom má nasledovať „po“ cit.
Ženská nahota v umení teda nevzbudzuje v mužoch nijaké city, ako tvrdíte, ale iba pocity, viazané na telesnosť.
Na základe objasnenia týchto pojmov nám už potom bude hneď jasné, že zobrazovanie nahoty má veľmi ďaleko od ušľachtilých citových podnetov, ktorých sprostredkovávanie je pravým poslaním každého skutočného umenia. Áno, lebo poslaním všetkých druhov umenia je práve sprostredkovávanie, ušľachtilých, vznešených a čistých citových prežití, na základe ktorých by sa ľudská spoločnosť sama stávala ušľachtilejšou, vznešenejšou a čistejšou. Žiaľ, mnoho umelcov ani len netuší, čo je zmyslom umenia a je to badateľné a do očí bijúce aj z ich vlastnej tvorby.
Zobrazovanie nahoty samozrejme nespĺňa tento veľký cieľ pravého umenia, ale naopak, vsádzaním iba na telesnú a zmyslovú pocitovosť strháva človeka nadol do modloslužby živočíšnej telesnosti.
Určite že aj telesnosť má v živote človeka svoj význam, ale rozhodne nie ten, aký je jej ľudstvom dneška prisudzovaný. Jej vulgárna podoba, či už vo výtvarnom umení, v móde, filmovom umení a tak ďalej je totiž iba žalostným svedectvom vzďaľovania sa ľudstva od vnímania ušľachtilejších záchvevov vlastného citu, prostredníctvom ktorého by museli nevídaným spôsobom zušľachtiť a „prežiariť“ aj telesný aspekt ľudskej reality. No a samozrejme, nadradenie rozumu a nízkej pocitovosti nad cit sa negatívne prejavilo nielen vo výtvarnom, ale vo všetkých druhoch umenia.
Bola spomínaná napríklad metalová hudba. Táto hudba je niečím desivým, naprosto postrádajúcim čistotu a ušľachtilosť cítenia. Ak si ju napríklad porovnáme s harmonickou hudbou Bedřicha Smetanu, každému musí byť viditeľný, alebo lepšie povedané, počuteľný ten rozdiel. Badateľný rozdiel medzi príjemným, krásnym a povznášajúcim a medzi vulgárnym, surovým a nízkym. A táto deštrukčnosť pôsobenia metalovej hudby na človeka je už dokonca exaktne a vedecky dokazateľná.
Tiež bola reč o literatúre. Každý druh umenia bol rozumom pokrivený svojim vlastným, špecifickým spôsobom. V literatúre sa to prejavilo stratou jej morálneho rozmeru, stratou zamerania sa k niečomu dobrému a ušľachtilému. Vezmime si napríklad prosté a jednoduché ľudové rozprávky, alebo mnohé kvalitné literárne diela hlavne z minulých období. Ich hlavným posolstvom bolo víťazstvo dobra nad zlom, alebo v nich išlo o vyzdvihnutie ušľachtilých ľudských vlastností, ako vzoru, hodného nasledovania.
A teraz sa pozrime na súčasné rozprávky a literárne diela. Absolútna strata vyššie spomínaných kritérií je tu priam do očí bijúca. Porovnajme napríklad klasickú ľudovú rozprávku so súčasnou kreslenou rozprávkou Tom a Jerry, kde niet stopy po úsilí o nejaké vyššie pravdy a celý dej spočíva iba na vzájomných zlomyseľnostiach. Alebo porovnajme napríklad babičku Boženy Němcovej s Hlavou 22. Opäť ten obrovský rozdiel, prejavujúci sa nie len v samotnom obsahu, ale už aj vo výbere témy.
M.Š.
Slovenské občianske združenie pre posiľňovanie mravov a ľudskosti
www.zdruzenie-ludskost.sk
|
|
|
Oldow
Grafoman
1125 Posts |
Posted - 18/07/2007 : 12:24:32
|
MS
S mnoha vecmi souhlasim, s nekterymi ne, jak uz to byva.
Na zacatku se musim priznat, ze se ve vytvarnem umeni vubec nevyznam, ale me zkusenosti s ostatnimi druhy umeni (tedy predevsim s literaturou) mi rikaji, ze pokud je neco oznaceno za umeni, nebyva to vzdy uplna pravda. Absolutni je podle me akcentovat ulohu vnimani dojmu v umeni, kdy racionalita musi trochu ustoupit. Problem je v tom, ze nektere umelecke kousky byvaji protezovany spise pro racionalni duvody (vyznam autora), nez pro duvody rekl bych esteticke (co se lidem libi). Za opravdove umeni povazuji to, co se libi lidem, kteri se v zanru nejakou dobu pohybuji a maji neco za sebou. Pochopitelne to nebudou u kazdeho stejne veci, ale kazdy podle me dokaze castecne rozlisit, co je jeho libustka a co je dobre. Pomerovat ale kvalitu umeni je straslive slozite, i kdyz nutne.
Co tim chci rict; pokud se nam nelibi to, co je oznacovano za umeni, nemusi to znamenat, ze to umeni opravdu je a tedy nas pohled na upadek muze byt zkresleny. V podstate kdyz prijmeme predpoklad, ze umeni je to, co se libi, nemuzeme tvrdit, ze existuje upadek umeni, ale upadek vkusu. Jestli je nase kultura jen prilis demokratizovana, takze se tvori umeni pro masy, nebo se vkus opravdu meni, je otazka do diskuse.
Ztvarneni zenskeho tela jiste muze mit jiste dopady ciste na zadostivost, ale verim tomu, ze se to udelat i velmi esteticky, kdy dilo probouzi jakousi nehu. Pozor, nesmime upadnout do rozumoveho zvazovani dila, kdy se ridime predsudky. Nutne je ciste se divat a pa neanalyzovat samotne dilo, ale nas dojem o nem.
Nejsem si jisty, jestli je dobre rikat, ze cit ma stat nad rozumem. Je jasne, ze k zivotu potrebujeme oboji a ta spoluprace je tak slozita, ze rict obecne ktere ma byt vys je nemozne, aspon obecne. V umeni ma ta spoluprace urcitou podobu, v obchodnich vztyzich bude mit zase jinou.
Co je ovsem pravda je, ze nehlede na pravdivost nabozenstvi poskytuji tyto urcitou duchovni kulturu, ktera mozna dnes trochu chybi. Ale rikat lidem, krestansky buh nejspis neexistuje, ale vira vam ma mnoho co nabidnout, tak verte, by se asi nesetkalo s uspechem.
Problem je vzdy v lidech, v jejich, nasi, povaze, ktera na proste veli volit lepsi cesty. Veli nam volit cesty, ktere se jako lepsi jevi. No a tak to delame, i kdyz se muze ukazat, ze cesta, ktera se jevi jako lepsi, vubec byt lepsi nemusi.
S upadkem literatury nesouhlasim. Je pravda, ze co je nejlepe videt na venek za moc nestoji, ale pri hlubsim ponoru se krasa najit da. Necetl jsem nic idealistictejsiho a pozitivnejsiho, nez nihy T. Prattcheta. Nevidel jsem nic chytrejsiho, nez serial Kino's Journey (ceske titulky nejsou k dispozici), coz je v podstate pohadka. Pohadka stejne jako Jeho sera hmota od Pullmana (vyborne) H.Potter (trochu jednoduche, ale velmi ctive) Abarat od Barkera (chorobna predstavivost, typu nove svety za kabaty ve skrini) a od nej jiste jeste Utkany svet (naprosto carovne dilko, pro odrostlejsi deti jako jsem ja treba - nebo vy, fakt)
A dal, dal a tak dal. Protezovani veci typu Babicka je klasicke rozumove hodnoceni dila. Co na tom, ze je tam krasna cestina a je to vyznamne dilo, kdyz nepusobi? Pro me je to nuda a hotovo, od veci jako klasika se musime oprostit, umeni mus existovat nezavisle na (vetsine) okolnostech (no to neni tak uplne pravda, ze jo, ale ramcove)
|
 |
|
| |
Topic |
|
|
|
Odpoveď na reakcie pod článkom o umení.
