| T O P I C R E V I E W |
| navi |
Posted - 18/07/2010 : 01:34:16
Zmyslom tejto témy je poukázať na to, prečo ľudstvo nežije v ideálnych medziľudských vzťahoch, čo je potrebné k tomu, aby v ideálnych medziľudských vzťahoch žilo, a či v súčasnosti existuje nejaká šanca, aby s takýchto ideálnych vzťahoch žilo.
Odkedy je ľudstvo ľudstvom, používa vo vzájomných vzťahoch osobnostný prvok násilie. Kde sa tento prvok v človeku nabral a prečo ho stále používa? Na začiatok si ujasnime pojem násilie. Násilie znamená, ak jeden druhému niečo vnucuje, aj keď to ten druhý nechce. Násilie môže byť pre druhého aj pozitívne, ak ho chráni pred jeho vlastnou hlúposťou. Násilie je aj to, keď vám niekto za vaše služby vnucuje viac peňazí, než za ne chcete. Tento druh násilia je už ale v kategórii dobrých medziľudských vzťahov, takže to jednoducho môžme nazvať pozitívne násilie. Ja ale chcem písať o negatívnom násilí, t.j. také, ktoré nás degraduje a neprináša nič pozitíve, okrem v lepších prípadoch zistenie, že život bez násilia je lepší život.
Pri negatívnom násilí sa človek zvýhodňuje na úkor druhého. Čo to spôsobuje? Ľudský egoizmus, alebo po slovensky samoľúbosť. Teraz ma napadlo, že človek by sa nemal volať homo sapiens, čiže človek múdry, či rozumný, ale homo ego, čiže človek samoľúby. Vlastne aj táto samoľúbosť mu dala podnet, aby sa nazval človekom múdrym.
Negatívne náslie môžte pozorovať od najvyššie spoločensky postavených ľudí až po najnižšie postavených. Toto násilie vytvára spoločenskú hierarchiu, ktorú ak niekto neakceptuje tak je za to potrestaný. Každý človek je slobodný, a každý človek sa môže slobodne rozhodnúť, čo spraví, toto nemôže nikto nikomu zobrať. Byť slobodný v slobodných podmienkach, to je ideálny stav, ktorý sa málokedy prihodí,takže myslím slobodu rozhodnutia v neslobodných podmienkach. Neslobodné podmienky vznikajú v prostredí násilia.
Takže ak si zoberieme negatívne násilie zhora spoločenskej štruktúry, tak začína zákonmi, ktoré jedných stavajú do pozície služby druhým prostredníctvom násilia, pod hrozbou trestu. Tak isto to funguje aj na dne spoločenskej štruktúry, len sa používajú iné nástroje.
Z hornej pozície sa vytvárajú zákony, ktoré ak sa neakceptujú, nasleduje trest, z dolnej pozície sa vytvára niečo podobné na lokálnej úrovni. Tieto zákony sa vo všeobecnosti netýkajú ich tvorcov, pretože ich stvorili za účelom zvýhodnenia sa pred ostatnými. Takže hlavným znakom takýchto ľudí je ich samoľúbosť. Samoľúbosť je slovo zobrazujúce stav, kedy človek má rád seba viac, ako druhých. Tento stav ho potom evokuje k činom, v ktorých sa zvýhodňuje pred druhými. Ako sami uznáte, takýto postoj nemôže vytvoriť spravodlivú spoločnosť, pretože na to, aby bola spoločnosť spravodlivá, je potrebné, aby každý mal rád druhého rovnako ako seba. Vtedy vzniká spravodlivá, spoločnosť.
Je možné, aby takýto stav v súčasnosti nastal? Nie je to možné, preto že na to je potrebné mať druhého rád rovnako ako seba.
Kedy nastane stav, že človek bude mať druhého rád rovnako ako seba? Keď zažije dostatočné utrpenie vyplývajúce z nelásky druhého, a stratí motiváciu takéto správanie šíriť ďalej, lebo pochopí jeho následky.
Je možné, aby sa to udialo na tomto svete? Myslím že nie. Nedostatok duchovných vnemov spôsobených príliš hmotným vnímaním sveta spôsobuje, že ľudia majú pocit, že žijú len raz a krátko, a že to treba poriadne využiť. Snažia sa užiť maximum výhod, a to aj na úkor ostatných, aby mohli povedať, žil som naplno, ako kráľ. Toto je mentálne považované v spoločnosti za výhru a ľudia sa tomu podriaďujú. Každý na úrovni svojich schopností a možností.
Na to, aby človek mal rád druhých ako seba samého, musí najprv pocítiť, že jeho život pochádza z rovnakého života, ako život ostatných, takže ego sa zväčšuje o životy ostatných. Už nebude zahŕňať len svoje vlastné ja, ale aj ja všetkých ostatných. Ak z tejto úrovne cítenia bude vychádzať myslenie ľudí, bude spravodlivá spoločnosť. Táto úroveň cítenia existuje, dôverne ju poznám, a ak ju spoznajú všetcia ľudia, bude spravodlivá spoločnosť. Do tej doby bude len vývoj, ktorý k tomu speje. |
| 15 L A T E S T R E P L I E S (Newest First) |
| navi |
Posted - 29/07/2010 : 11:53:14
Neviem aký s skutočnosti Jánošík bol. Aj keby som bol historik a detailne skúmal historické záznamy o ňom, mohol by som zložiť skladanku o ňom len na základe týchto historických záznamoch a osobnej analýzy ľudí, čo tieto záznamy písali.
Keď o mne SOI písala záznam, tiež nenapísala pravdu, ale napísala to tak, aby to vyhovovalo ich potrebám.
Takže ohľadom Jánošíka to beriem tak, že to tak mohlo byť, ale vôbec nemuselo. Pre mňa je podstatné, že to tak mohlo byť. Že mohol existovať človek s takýmto prístupom. Či naozaj aj existoval, to už je druhá vec. |
| Milan.Miló |
Posted - 28/07/2010 : 20:14:31
Navi
O Jánošíkovi jsem jednou viděl dokument
Ve které mluvily o Jánošíkovi o tom co je a co není pravda.
Mnoho zásluh mu připisovaných a legendami opředených
Bylo jako u každé bájné postavy prostě lidmi přibarvených
Do té podoby jakou ho známe dnes.
A protože jsem to kdysi vyděl tak pro mě nebyl problém to
Dohledat na internetu.
A tak ti zde dávám k přečtení to co jsem nalezl.
A však každý člověk si sám udělá názor a úsudek o tom co
Byla či není pravda.
Já bych nerad znehodnocoval Slovenský symbol kterým
Jánošík bez pochyby byl.
Tady máš to co jsem nalezl.
---------------------------------------------
Jánošík. Jedna z mála nespochybniteľne slovenských historických osobností. Dobrodruh, vzdorujúci vrchnosti... Hrdina legiend, povestí a rozprávok. Nepremožiteľný šuhaj s vrkôčikmi a vílami očarovaným opaskom...
Spravodlivý a veľkorysý bandita, ktorý plným priehrštím rozdáva nakradnuté. Jednoducho, lúpežný rytier bez erbu, s hradom všade a nikde. Skutočnosť však bola trocha iná. Dňa 26. januára 1688 sa v rodine Martina Jánošíka narodil syn Juraj. Mladosť strávil na rodnom hospodárstve. Hoci majetkové pomery Jánošíkovcov neboli až také biedne ako to vykresľujú neskoršie legendy, okrem Juraja boli v rodine ešte traja chlapci - čo bolo priveľa aj na omnoho väčšiu usadlosť. Osemnásťročný mladík preto uvítal možnosť, ako sa dostať z domu, kde ho bohvieaké perspektívy nečakali. Roku 1706 sa stal jedným zo žoldnierov vojska Františka Rákociho.
STATOČNÝ RÁKOCIHO VOJAK: Na začiatku 18. storočia sa Uhorsko, definitívne oslobodené spod zvyškov tureckej nadvlády, stáva súčasťou Habsburskej monarchie. Stáročia chaosu na pomedzí dvoch nábožensky a kultúrne odlišných civilizačných okruhov skončili. začína sa začleňovanie do štátu, ktorý je a chce byť modernou európskou centralizovanou monarchiou - takou akou práve je Francúzsko Ľudovíta XIV. Koncepcia absolútnej monarchie však v stredoeurópskych podmienkach narážala na značné kultúrne a náboženské rozdiely (národné špecifiká nadobudli význam až v priebehu 19 storočia). Na uhorskú šľachtu, ktorá po dve stáročia žila v priestore, kde bola ústredná moc len formálna, veľmi príťažlivo pôsobil model poľskej stavovskej monarchie. Práve štát, v ktorom by každý šľachtic mal právo vetovať rozhodnutie snemu (a tým v podstate znemožniť) premyslenejšiu politickú koncepciu, bol cieľom slobodymilovných (z hľadiska koncepcie jednotného štátu anarchistických) vodcov stavovských povstaní - Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja Rákociho, Imricha Tekeliho a napokon Františka Rákociho, ktorého verbovači počas svojich potuliek severom Slovenska natrafili na Juraja. Ako a kde Jánošík vo vojsku Rákociovcov bojoval, nevieme. Roku 1708, keď po bitke pri Trenčíne začala hviezda slávy vodcu uhorskej šľachty zapadať, sa stal členom. cisárskej armády. Bol prevelený do strážneho oddielu Bytčianskeho hradu, kde sa zoznámil s Tomášom Uhorčíkom. Vojenská disciplína sa mu v tom čase prejedla. Habsburgovci však potrebovali každého muža. Tu však zasiahol otec a Juraja vykúpil. Výkup bol jednou z možností ako sa vyhnúť vojenskej službe až do čias Márie Terézie, kedy bola zavedená branná povinnosť. Cena za výkup bola pomerne vysoká - armáda za takto získané peniaze najímala skúsených žoldnierov profesionálov, ktorí si za svoje služby dali poriadne zaplatiť - a navyše chcel zarobiť aj veliteľ, ktorý výkup prijal. Zbiedený bezzemok by takýmto spôsobom syna vyslobodiť nemohol.
Článok s podobnou témou: Umučenie Jánošíka - TU
MÔJ OTEC BOL DOBRÝ: Po príchode z armády sa Juraj istý čas držal pluhu. Oral a sekal dobrotu. Na jeseň roku 1710 sa však na jarmoku v Liptovskom Mikuláši stretol so starým známym - Uhorčíkom. Ten mu predostrel zaujímavejšiu perspektívu ako celodennú drinu na poli - pašovanie koní z Poľska. Jánošík sa stal príležitostným členom Uhorčíkovej družiny. Vypomáhal pri veľkých akciách a veľmi rýchlo si osvojoval finty tohto remesla. V lete roku 1711 Tomáša Uhorčíka chytili. Hoci v septembri toho istého roku s pomocou priateľov z väzenia ušiel, rozhodol sa zbojnícke remeslo zavesiť na klinec. Vodcovstvo družiny odovzdal dvadsaťtriročnému Jurajovi, ktorý 29. septembra 1711 v prítomnosti družiny zložil zbojnícku prísahu. Súčasťou takejto prísahy bola previerka zdatnosti, ktorá v Jánošíkovom prípade musela byť zvlášť prísna - veď išlo o kapitánsky post. Podľa dobových záznamov prijímaný musel preukázať svoju schopnosť v zaobchádzaní s mečom, v streľbe z pištole i v zápasení. Schopnosť rýchlo a obratne sa pohybovať dokázal pri skoku cez vopred pripravenú, nadmerne vysokú vatru. Začiatkom osemnásteho storočia, v čoraz zložitejšom svete neskorého feudalizmu, však už telesná zdatnosť neznamenala všetko. Dôležité boli aj vedomosti a kontakty. Oboje Jánošíkovi odovzdal Uhorčík. Pozícia tejto dvojice bola totiž posilnená službou v pravidelnej armáde, kde získali základné vedomosti o taktike a stratégii.
BOHU DUŠU A NÁM PENIAZE:Činnosť družiny sa utešene rozbehla. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov, no predovšetkým remeselníkov a sedliakov na jarmokoch. Na veľkoobchodníkov a vysokú šľachtu si netrúfali - väčší oddiel pravidelného vojska bol pre nich neprekonateľnou prekážkou. Vonkoncom teda neplatí ono známe - bohatým brali, chudobným dávali. Zbojníci okrádali (tak ako aj dnes) predovšetkým neopatrných a bezbranných, pričom niekedy sa výsledok nevyrovnal vynaloženému úsiliu.
O to viac si to potom odniesol prepadnutý, na ktorom sa hôrni chlapci za neúspech vyvŕšili. Obvykle to neprežili. Bez svedkov niet zmätkov. K obľúbenému typu akcií patrili prepady a následné rabovačky osamelých usadlostí, gazdovstiev či kúrií. Obvykle najviac opäť utrpeli chudobní zemania, či ako - tak majetnejší sedliaci, ktorí nemali dosť peňazí na zaplatenie početnejších obrancov. Aby zbojníci predišli zbytočným násilnostiam pri prepadoch nemajetných, zorganizovali na území, kde najčastejšie pôsobili, sieť príležitostných agentov, ktorí im dávali typy. Po akcii značnú časť lupu odniesli do svojich základní k prechovávačom, ktorí tovar roztriedili a opatrne po častiach ho rozpredávali. Šikovný rozpredávač sa snažil nevzbudzovať pozornosť náhlou ponukou veľkého množstva cenností. Tovar ponúkal na viacerých od seba vzdialených miestach dôveryhodným, "mlčanlivým" ľuďom. Medzi stabilné základne Jánošíkovej družiny patrili predvšetkým Terchová, kde bol prechovávačom Jurajov mladší brat Ján a Klenová, kde sa pod menom sporiadaného občana Martina Mravca skrýval Tomáš Uhorčík. Družina postupne rozširovala pole pôsobnosti, okrem Liptova zbojníci organizovali svoje akcie na Orave, v Trenčianskej stolici, ale i v Gemeri. Mimo územia Slovenska sa Jánošík často objavoval v oblasti Podhalia (okolie dnešného Zakopaného) ako aj v dolnom Sliezsku.
ÚTOKY A ÚTEKY: Napriek spomenutej rozvetvenej organizácii bol v polovici októbra 1712 Juraj Jánošík zajatý a uväznený v Hrachove. Pomocou peňazí z lupu však podplatil strážcov a ušiel. Habsburgovcami platení vojaci však boli čoraz neodbytnejší. Od skončenia Rákociho povstania (1711) už nejaký čas uplynul a situácia sa začala konsolidovať. Obyvatelia slovenských dedín a mestečiek si uvedomovali, že to boli práve Habsburgovci, ktorí dokázali roku 1683 sformovať protitureckú koalíciu a poraziť dvestotisícovú tureckú armádu, aby do konca sedemnásteho storočia vytlačili Turkov z Uhorska. Tí istí Habsburgovci dokázali poraziť J. Rákociho - jednoducho bol kľud. A jedným z mála jeho narušiteľov bola Jánošíkova družina. Nie, Jánošík a jeho druhovia neboli v osadách vítaní ako osloboditelia. Obyvatelia nechceli slobodu. Po desaťročiach vojen na pomedzí niekoľkých štátnych celkov túžili pokojne žiť pod ochranou mocného štátu. Chceli orať, siať, obchodovať. Nečudo, že hôrnych chlapcov považovali za vyvrheľov a kde mohli, tam im uškodili. A tak súhra silnejúcej ústrednej moci s nepriazňou obyvateľstva spôsobila, že Jánošík bol začiatkom roku 1713 opäť chytený a uväznený vo vranovskom kaštieli. Tentoraz definitívne. Vodcu zbojníkov súdil stoličný súd, členmi ktorého boli aj niektorí poškodení (liptovský zeman Okoličáni, ktorému Jánošík vypálil kúriu). Pojednávanie sa uskutočnilo v dňoch 16 - 17. marca 1713. Dôležitú úlohu pri procese zohrali majitelia poddanskej osady Terchovej. Počas vypočúvania sa Jánošík správal ako skutočný hrdina. Musíme tomu veriť, lebo o tom vypovedajú jeho obžalobcovia, ktorí nemali najmenší dôvod glorifikovať ho. Tvrdošijne odmietal prezradiť spoluvinníkov, vehementne popieral účasť na akejkoľvek vražde (tu niekde korení predstava o Jánošíkovi - lupičovi - gentlemanovi, neochotnom poškvrniť si ruky krvou. Jánošík však nepopieral, že sa vraždilo. Tvrdil len, že nikdy nevraždil on. Nuž, ako vodca mal na to zrejme ľudí). Tak či onak, obvinenému bola dokázaná účasť na množstve majetkových deliktov - lúpežných prepadnutiach či podpáleniach usadlostí. Navyše pri prehliadke rodného Jurajovho domu vojaci objavili množstvo šatstva a šperkov - evidentne časť koristi. A tak bol pred súd privedený i Jurajov brat Ján. Obaja boli napokon odsúdení na smrť. Juraj mal byť obesený za rebro na hák, druh Jánovej popravy nie je známy.
JEDNA LASTOVIČKA LETO NETROBÍ: Jánošíkova zbojnícka činnosť netrvala príliš dlho a nebola ani príliš bohatá. Za dva roky niekoľko desiatok akcií, z toho ani jedna ničím výnimočná. Okrem neho v druhej polovici sedemnásteho a na začiatku osemnásteho storočia pôsobilo na Slovensku a priľahlom podhalí viacero iných zbojníkov. Jedným z najznámejších bol Jakub Surovec, ktorý sa okolo roku 1715 narodil v gemerskom mestečku Tisovci. Na rozdiel od roľníka Jánošíka bol pôvodným povolaním valach. Pre krádež oviec bol uväznený v Rimavskej Sobote a odsúdený na dvesto palíc. Toto pohladkanie jeho úctu k zákonom vonkoncom nezvýšilo. Ako verejne potrestaného ho beztak nikto nechcel zamestnať a tak sa na jar roku 1739 pridáva k zbojníckej družine Adama z Hladovky. Po nadobudnutí základných skúseností organizuje vlastnú partiu. Jej členmi sú ôsmi Slováci a traja Poliaci. V takejto zostave lúpi predovšetkým na Orave, Liptove, v Horehroní. Za jeho najvýznamnejšiu akciu sa považuje vyrabovanie poľského mestečka Novy Targ v júli 1740. Už o dva mesiace neskôr bol však na základe udania istého Greguša chytený v krčme na Polhore. Po súdnom procese bol verejne sťatý na námestí v Brezne 11. októbra 1740. Na Gemeri bol zasa známym vodcom zbojníkov Michal Vdovčík. V dolnom Sliezsku a Podkrkonoší pôsobil Phillip Mengstein, popravený roku 1715 v Drážďanoch a známy pod prezývkou Lips Tulian z niekoľkotícstranového anonynmého nemeckého románu, napísaného v polovici osemnásteho storočia. Morava mala svojich zbojníkov - špecialistov - Ondráša a Babinského, rovnako ako Rusíni a Ukrajinci. Špecifická bola situácia v Poľsku. V tejto prevažne rovinatej krajine sa činnosť väčšiny zbojníckych družín sústreďovala do pritatranskej oblasti Podhalia. Zbojníci sa regrutovali z domáceho obyvateľstva, tzv. goralov, folklór ktorých sa stal predmetom obdivu poľských romantikov a modernistov. V poľskom folklóre však došlo k splynutiu viacerých poľských zbojníkov s našim Jánošíkom. Jurajovi "ustúpil" napr. taký známy vodca goralov, akým bol Ján Litmanovski, ktorému historické povesti okrem iného pripisovali zásluhu na vyslobodení Poľska spod švédskej nadvlády v sedemnástom storočí. Postavu Litmanovského vo svojich dielach zviditeľňujú Henryk Sienkiewicz (Potopa) a Kazimierz Przerwa-Tetmajer (Legenda Tatier). Väčšine goralov však splynul s Jánošíkom. Nie príliš významný zbojník sa postupne vytratil z pamäti. Ostal hrdina - lebo ostalo mnoho príbehov, ktoré hrdinu potrebovali. Hrdina bol odvážny, šikovný, mocný a spravodlivý. Aby svoje hrdinstvo dokázal, potreboval príležitosť. A tú mu rozprávači z Podhalia i zo severu Slovenska ochotne poskytli v historkách, ktoré sa pôvodne tradovali trebárs i o iných zbojníkoch. Hrdina predsa musí byť jeden, nepremožiteľný, bez konkurencie. Ústrednou postavou bohatého a takmer súvislého cyklu rozprávaní, ktorý pre Slovákov znamená to, čo Kalevala pre Fínov či Nibelungy pre Nemcov, sa stal Jánošík. A asi preto často nechceme vedieť, ako to v skutočnosti bolo. Skutočnosť totiž bola trocha iná. Alebo nebola?
----------------------------------------------------------------
Milan.Miló.
|
| navi |
Posted - 28/07/2010 : 18:39:59
Pověst o Jánošíkovi v člověku evokuje cosi pochopitelného, ale realita je vždy trošku ovlivněná nějakou aktuální potřebou. Myslím, že by to nikdo nedělal přesně jako on. Z tohoto pohledu je to spíš asi jen přibarvená legenda.
Mne to zas pripadá dosť realistické. Je to blízke môjmu naturelu. Určite by som si s takýmto Jánošíkom rozumel. |
| neronis |
Posted - 27/07/2010 : 19:36:15
Začal bych je zabíjet a okrádat. Tenkrát měli dost chatrné důkazní prostředky, dneska si na místě činu odplivneš a jsi jasný.
Pověst o Jánošíkovi v člověku evokuje cosi pochopitelného, ale realita je vždy trošku ovlivněná nějakou aktuální potřebou. Myslím, že by to nikdo nedělal přesně jako on. Z tohoto pohledu je to spíš asi jen přibarvená legenda. |
| navi |
Posted - 27/07/2010 : 19:01:55
quote:
Originally posted by neronis
quote:
Originally posted by navi
Hlúpe je to len pre človeka, ktorý nedokáže prijakť fakt, že môže existovať človek s takýmto sociálnym cítením, so smyslom pre spravodlivosť. Pre mňa je existencia takéhoto človeka úplne prirodzená, a nevidím najmenší dôvod, prečo by nemohol existovať.
Takový člověk by mohl existovat, pokud by měl odpovídající podmínky a schopnosti k tomu aby mohl tuto vlastnost nějakým způsobem využít. Ovšem s tím, že by musel mít zároveň nějaký komplex méněcennosti nebo špatnou zkušenost se silnými osobnostmi, kterou si vysvětloval jako osobní selhání.
Tedy pakliže se nějakému jinému člověku realizuje jeho výsadní a dominantní postavení, neviděl by to rád, protože by mu to automaticky připomělo jeho vlastní submisivní vzpomínky.
Juro Jánošík bol podľa mňa silnou osobnosou, schopnou vzoprieť sa nespravodlivému prístupu vrchnosti. Sám bol poddaný, povinný slúžiť vrchnosti bez adekvátnej odmeny. Keďže bol silnou osobnosťou, rozhodol sa, že to zmení. Keďže slovné dohováranie bolo neúčinné, rozhodol sa pre spravodlivosť urobiť praktickú vec, a to zobrať boháčom to, čo nadobudli s práce poddaných.
Neronisi, čo by si ty robil na Jánošíkovom mieste, keby si žil v tých istých podmienkach ako on? Musel by si robiť na druhých a nedostal by si za to ani toľko, aby si sa poriadne najedol?
|
| neronis |
Posted - 27/07/2010 : 18:11:11
quote:
Originally posted by navi
Hlúpe je to len pre človeka, ktorý nedokáže prijakť fakt, že môže existovať človek s takýmto sociálnym cítením, so smyslom pre spravodlivosť. Pre mňa je existencia takéhoto človeka úplne prirodzená, a nevidím najmenší dôvod, prečo by nemohol existovať.
Takový člověk by mohl existovat, pokud by měl odpovídající podmínky a schopnosti k tomu aby mohl tuto vlastnost nějakým způsobem využít. Ovšem s tím, že by musel mít zároveň nějaký komplex méněcennosti nebo špatnou zkušenost se silnými osobnostmi, kterou si vysvětloval jako osobní selhání.
Tedy pakliže se nějakému jinému člověku realizuje jeho výsadní a dominantní postavení, neviděl by to rád, protože by mu to automaticky připomělo jeho vlastní submisivní vzpomínky. |
| navi |
Posted - 26/07/2010 : 17:31:05
Využiji tedy schopností ke krádeži akumulovaných schopností,čili peněz, či jiných cenin.
Těch důsledků krádeře může být několik a různých.Mohu krást tak abych nebyl chycen, čili důsledek je ten,že si za ukradené peníze žiji a nekupuji to co vzešlo ze schopností druhých. S tímto důsledkem počítá naprostá většina zlodějů, jinak by totiž nekradli.S tímto důsledekm počítal i ten Naviho Jánošík ,ale myšlenka že chudým dával z nějaké dobroty srdce je hloupost.On je těmu ukradenými penězmi platil.Bez nich a jejich schopností by totiž velmi brzy skončil a došlo by důsledku číslo dvě a tím je trest,kterým se společnost chrání.
No vidím Miloslav, že si celkom preonačil obraz slovenského národného hrdinu, ktorý chudobným bral a bohatým dával.
Ja si zas naopak celkom dobre viem predstaviť, že Jánošík mal sociálne cítenie, a nezniesol nespravodlivosť, ktorá bola páchaná boháčmi na poddaných. Preto sa rozhodol vrátiť im to, čo im boháči zobrali, čiže plácu za ich robotu. Nie je slušné neplatiť za prácu druhých, a keď to nešlo po dobrom, tak sa Jánošík rozhodol zobrať im to, čo si nespravodlivo privlastnili. V tomto duchu je Jánošík historicky evidovaný. Ak by bol taký gauner, ako ho ty opisuješ, kto už by si ho zvolil za národného hrdinu. Jedine národ plný zlodejov, kde by zlodejina bola cnosť nad cnosťami.
S tímto důsledekm počítal i ten Naviho Jánošík ,ale myšlenka že chudým dával z nějaké dobroty srdce je hloupost.
Hlúpe je to len pre človeka, ktorý nedokáže prijakť fakt, že môže existovať človek s takýmto sociálnym cítením, so smyslom pre spravodlivosť. Pre mňa je existencia takéhoto človeka úplne prirodzená, a nevidím najmenší dôvod, prečo by nemohol existovať. |
| Miloslav Bažant |
Posted - 26/07/2010 : 09:06:55
quote:
Originally posted by navi
Jaký by mohl být následek toho, když někdo ukradne hodně peněz?
Ide o motiváciu. Čo motivovalo človeka ukradnúť peniaze, a ako tým ublížil obeti. Ak si niekde v systéme výmeny pozícií zažije páchateľ pocity obeti pri krádeži, možno si uvedomí, že nekonal správne, ale možno si uvedomí, že až tak hrozne nekonal. Viď napríklad Jánošík, ktorý bral bohatým to čo brali chudobným a dával im to naspäť.
Možno sa viac bude cítiť vinná práve obeť, lebo si z pozície pocitov Jánošíka uvedomí, že tých chudákov poddaných nemal ožobračovať.
Motivace je zde téměř vždy stejná.Chci získat to co vzešlo ze schopnosti druhého člověka,čili tohoto chyci využívat ve prospěch vlastního života.Peníze jsou akumulované shopnosti,čili mám schopnost a využiji ji ve prospěch druhého člověka a on mně za to dá produkt svých schopností(výněný obchod) nebo peníze v jakékoliv formě, Ta tyto peníze mohu získat to co vzešlo ze schopností druhých.Navíc mohu tyto peníze shromažďovat a využít k zisku schopností druhých v budoucnosti.Peníze netvrdnou jako chleba.
Čili chci získat to co vzešlo ze schopností druhého člověka,ale nemám schopnosti,které bych využil v jeho prospěch. Využiji tedy schopností ke krádeži akumulovaných schopností,čili peněz, či jiných cenin.
Těch důsledků krádeře může být několik a různých.Mohu krást tak abych nebyl chycen, čili důsledek je ten,že si za ukradené peníze žiji a nekupuji to co vzešlo ze schopností druhých. S tímto důsledkem počítá naprostá většina zlodějů, jinak by totiž nekradli.S tímto důsledekm počítal i ten Naviho Jánošík ,ale myšlenka že chudým dával z nějaké dobroty srdce je hloupost.On je těmu ukradenými penězmi platil.Bez nich a jejich schopností by totiž velmi brzy skončil a došlo by důsledku číslo dvě a tím je trest,kterým se společnost chrání.
MB |
| navi |
Posted - 26/07/2010 : 00:18:36
Jaký by mohl být následek toho, když někdo ukradne hodně peněz?
Ide o motiváciu. Čo motivovalo človeka ukradnúť peniaze, a ako tým ublížil obeti. Ak si niekde v systéme výmeny pozícií zažije páchateľ pocity obeti pri krádeži, možno si uvedomí, že nekonal správne, ale možno si uvedomí, že až tak hrozne nekonal. Viď napríklad Jánošík, ktorý bral bohatým to čo brali chudobným a dával im to naspäť.
Možno sa viac bude cítiť vinná práve obeť, lebo si z pozície pocitov Jánošíka uvedomí, že tých chudákov poddaných nemal ožobračovať. |
| neronis |
Posted - 25/07/2010 : 12:01:27
Jaký by mohl být následek toho, když někdo ukradne hodně peněz? |
| navi |
Posted - 25/07/2010 : 05:11:26
Večer som mal bolesti a bolo mi zle, tak som si dal tramal. Pomohlo, až na to, že je 5 hodín ráno a ja som ešte nezaspal. Takto prebdená noc s čiastočne potlačenou bolesťou je ale príjemnejšia, než spánok, pri ktorom sa cítim zle.
Že by lidé s "opačným vnímáním" byli takoví jen proto, že jim chybí nějaká zkušenost, je velmi nepravděpodobné. Zkus si vzpomenout na své dětství a uvědomit si jak jsi byl už tenkrát něčím jiný a jak už si tenkrát přišel do kontaktu s osobnostmi, se kterými si jednoduše nedokázal koexistovat, nemohl si s nimi vyjít.
Ja som to nemyslel len v kontexte nášho života na tejto planéte, ale života celkovo. Ja som na tento svet už prišiel s určitou skúsenosťou, ktorú mnohí nemajú, preto som schopný žiť s ľuďmi podobného charakteru ako mám ja v harmonickom súlade.
Inak ani trest som nemal na mysli v podobe ľudských trestov, ale v podobe trestov, alebo lepšie povedané následkov, ktoré sú súčasťou systému existencie, a o ktorých my ľudia zatiaľ prd vieme. |
| neronis |
Posted - 23/07/2010 : 20:41:45
Z čehož vlastně vyplývá, že by bylo asi nejvhodnější, kdyby byla společnost složená i jen z takových jedinců. Je trochu škoda, že to co lidem nejčastěji chybí, jsou informace. Něco jako lidová moudrost nebo tak něco co by se přenášelo z generace na generaci. Jako "když ti někdo řekne, že jsi dement a dlužíš mu prachy, zkus zjistit zda nedluží někomu on" nebo tak něco |
| neronis |
Posted - 23/07/2010 : 20:33:12
Že by lidé s "opačným vnímáním" byli takoví jen proto, že jim chybí nějaká zkušenost, je velmi nepravděpodobné. Zkus si vzpomenout na své dětství a uvědomit si jak jsi byl už tenkrát něčím jiný a jak už si tenkrát přišel do kontaktu s osobnostmi, se kterými si jednoduše nedokázal koexistovat, nemohl si s nimi vyjít.
Pokud by měli zažívat na vlastní kůži všechny důsledky, velmi pravděpodobně by si pouze vytvořili nějaký postoj nebo jinou formu obranného mechanismu k tomu aby takovou situaci nějakým způsobem vydrželi. Třeba ve vězení jsou takoví lidé jako ve školce (i když je to brutálnější a otevřenější forma školky). Totiž po nějaké době nevnímají svůj pobyt za mřížemi jako trest, ale pouze jako nové prostředí, do kterého se dostali, ve kterém začnou fungovat normálně a časem se zcela stabilizují. Na druhé straně nemá ani žádný výchovný účinnek nebo žádný hlubší význam, když je jedinec za svůj prohřešek neustále trýzněn. Vězení zde existuje jen jako iluze pro společnost o tom, že existuje spravedlnost a že se trestá. Ve skutečnosti jde o nejlevnější a nejjednodušší řešení. Ale to spíš na okraj.
Před nedávnou dobou jsem viděl jeden dokument o nějakých domorodcích z Afriky. Z posledního (nebo jednom z posledních) kočovného kmene. Celou historii tento kmen fungoval cyklicky tak, jak jsme fungovali jako neandrtálci i my. Běhali jsme po planetě, hledali kde co roste, kde se dá co ulovit a zase táhli dál. Tito lidé ani nevědí co je to žárlivost nebo zlodějina, nezlobí se na sebe, nemají majetkové nároky, nemají deprese atd. No a jen si několik subjektů přičichlo k naší civilizaci, viděl jsem na nich jak jsou najednou agresivní a velmi primitivním způsobem. Totiž přišli do kontaktu s formami vystupování, které jsou diametrálně odlišné. Pointa je v tom, že tito domorodci se nestali umírněnou formou existence v nové společnosti, i když byli za každý svůj chybný krok trestáni. Ale byli spíše agresivní, protože si začali uvědomovat jak je vymezení vlastního pole působnosti a vlastní škály reakcí důležité. Tedy pakliže vzniká trest v důsledku chybného předpokladu nebo sobectví atd., tedy základní obranné reakce, definované samotnou přírodou, nezbyde jim nic jiného než to co typům lidí se sociálním cítěním v opačné situaci (v té současné). Tedy chovat se jako retardovaní buzíci. |
| navi |
Posted - 22/07/2010 : 20:08:30
Neronisi. Ak by mali všetcia ľudia sociálne cítenie ako ja, nepotrebovali by sme žiadne zákony a žili by sme v súlade, v úplnej slobode. K takémuto životu stačí jeden fakt. Vnímať druhých ako seba samého a nerobiť im to, čo nechcem aby robili mne.
Takýchto ľudí ako som ja je pomerne veľa, ale tak isto veľa je aj úplne opačných.
Dokiaľ budú týto opační existovať, nie je možné, aby bola slobodná spoločnosť bez zákonov. Títo opační budú existovať dovtedy, kým sami na sebe nezažijú svoje správanie z pozície obeti. Ja neuvažujem v medziach života na tejto planéte, ja uvažujem v medziach celého života. Som si istý, že moja duša je nesmrteľná, a bude tu aj po tomto živote. To isté platí aj o ostatných ľuďoch. Prídu o fyzické telo, nie však o uvedomenie seba samých.
Keď bude spoločnosť zložená len z ľudí so sociálnym cítením, tak bude sociálna spoločnosť. Novovzniknuté bytosti s egoistickými tendenciami, budú presunuté do pamäťového sveta dobra a zla, bude to vlastne praktická škola, kde sa duša bude učiť, kam vedie spoločnosť, v ktorej človek zvýhodňuje seba pred ostatnými.
Tým, že vznikajú sebauvedomujúce sa bytosti, okliešuje sa ich svet na seba samých. To evokuje nebrať ohľad na druhých. S takýmto potenciálom sa ale nevytvorí slobodná sociálna spoločnosť. Tá sa vytvorí len s potenciálom duše, ktorá rovnako ako seba vníma aj ostatných. A k tomu speje vývoj. Nástroje vývoja sú nastavené tak, aby sa to stalo.
Všetko je o rovnováhe. Tam kde je rovnováha, je všetko ok. Vývoj speje k tomu, aby táto rovnováha nastala.
|
| neronis |
Posted - 22/07/2010 : 18:44:14
Nemyslím si, že by se mělo sociální cítění vyznačovat tím, že to takhle lidé chtějí, ale měli by to spíš brát jako samozřejmost, zcela automaticky. Člověk analýzou forem mezilidské komunikace ztrácí schopnost ji prožívat, protože ji už neustále nevědomky vytěsňuje ze své osobnosti. Namísto toho, který ji bere jako samozřejmost.
Samozrejme že existuje, ale tie vznikli v dôsledku nesociálneho postoja.
V tomto a dalších postřezích s tebou jistým způsobem souhlasím. Snažím se k tomu přistupovat zdrženlivě už proto, že jde o dost neprobádanou oblast a osobně si nedokážu představit ani trochu co by taková společnost mohla nabízet perspektivního (kromě toho, že by v ní mohli být určité typy lidí spokojenější). Navíc si myslím, že něco podobného není možné vytvořit v prostředí, kde by každý jednotlivec musel chtít aby to tak bylo.
Vezmi si za příklad prostý fakt, že v prostředí, kde se každý subjekt chová automaticky zdrženlivě a zohledňuje i ty druhé, se vytváří veliké mezery ke zneužívání takových lidí. Jednoduše není možné aby si každý mávnutím kouzelného proutku řekl, že se zasadí o dodržování pravidla, když tento postoj navíc zamezí aby byly prožitky prostého života součástí jeho osobnosti. Namísto toho bude součástí jeho osobnosti starost o to aby se v životě dodržoval jistý pořádek. Něco podobného jsme tady měli i v době komunismu a co jsem měl zatím možnost zpozorovat, generovala taková společnost typy osobností, které výhradně strkají nos do cizích věcí a zapomínají na život vlastní.
Pokud od toho ale odhlédneme, bude život vyčůraného člověka mezi takovými lidmi jako procházka růžovou zahradou už z pohledu toho, že budou lidé v jeho okolí automaticky počítat s vlastnostmi, které v podstatě nemá.
Tedy je zapotřebí zamyslet se i více do hloubky a uvědomit si, že vytvoření podobné společnosti vyžaduje poměrně více úsilí a také složitější směs pravidel. |
|
|
